Vasilij Ivanovič Čujkov, sovietsky vojvodca, maršal Sovietskeho Zväzu (od roku 1955), dvojnásobný Hrdina Sovietskeho Zväzu (1944, 1945)

Hlavný veliteľ Skupiny sovietskych okupačných vojsk v Nemecku (1949 - 1953), veliteľ Kyjevského vojenského okruhu (1953 - 1960), hlavný veliteľ Pozemných vojsk ZSSR - zástupca ministra obrany ZSSR (1960 - 1964), veliteľ vojsk civilnej obrany ZSSR (1961 - 1972). Člen UV KSSZ (1961 - 1982).

Od roku 1942 do roku 1946 veliteľ 62. armády (8. gardovej armády).

Vasilij Ivanovič Čujkov sa narodil 12. februára 1900 v dedine Serebrianyje Prudy v Tulskej gubernii (dnes sa Serebrianyje Prudy nachádzajú v Moskovskej oblasti), do mnohodetnej rodiny roľníka. Po ukončení 4 tried v škole odišiel ako 12-ročný na zárobky do Petrohradu, kde pracoval v dielni na ostrohy.

Do armády nastúpil v roku 1918. Zúčastnil sa občianskej vojny v Rusku, počas ktorej bol 4-krát zranený. V roku 1925 úspešne absolvoval Frunzeho vojenskú akadémiu. V roku 1926 prvýkrát pôsobil v Číne. V medzivojnovom období striedavo pôsobil na Ďalekom východe (jednak v Číne, jednak v štábe ďalekovýchodnej armády generála Bljuchera) a na západe ZSSR.

2. svetová vojna

V septembri a októbri 1939 sa zúčastnil sovietskeho útoku na Poľsko, následne sovietsko-fínskej vojny 1939/1940. Od decembra 1940 do roku 1942 pôsobil ako vojenský atašé v Číne a hlavný vojenský poradca Čankajška. Od začiatku Veľkej vlasteneckej vojny sa niekoľkokrát obracal na najvyššie velenie Červenej armády s požiadavkou na prevelenie na front.

Na začiatku Stalingradskej bitky velil 64. armáde, od 12. septembra 1942 až do konca bitky velil 62. armáde, ktorá niesla hlavnú ťarchu bojov o mesto na sovietskej strane. V tejto fáze bitky prinútil nepriateľa viesť boj zblízka, zákopy oboch bojujúcich strán boli často iba na vzdialenosť dohodenia granátom a preto sa nemecké letectvo a delostrelectvo obávalo streľby a bombardovania vlastných radov a strácalo svoju efektivitu. Čujkov začal používať taktiku útočných skupín. Sovieti sa na každý nemecký útok snažili odpovedať protiútokom, pričom tieto protiútoky realizovali hlavne v noci. Takto sa bežne stávalo, že pár metrov, ktoré Nemci za veľkých strát dobyli cez deň, Sovieti získali v noci späť. Nemecké velenie nikdy neuverilo spravodajským informáciám, že velenie 62. armády sa skutočne nachádza na pravom brehu Volgy a teda v kritických chvíľach Stalingradskej bitky často iba niekoľko desiatok metrov od bojovej línie. Čujkov takto držal morálku svojich vojakov vysoko až do samého konca bitky, keď videli že zostáva aj v tom najhoršom spolu s nimi.

Za svoje bojové zásluhy v Stalingradskej bitke získala v apríli 1943 62. armáda čestný názov gardová a stala sa 8. gardovou armádou. Skúsenosti z bojov meste využila Čujkovova armáda o 2 roky neskôr pri bojoch o Berlín. 8. gardovej armáde velil generál Čujkov až do posledného dňa vojny. Symbolicky - práve na veliteľskom stanovisku generála Čujkova podpísal náčelník obrany Berlína generál Weidling kapitulácia a vzdal sa so zvyškom svojej posádky do zajatia. Vojna sa vrátila tam, odkiaľ pred rokmi vyšľahol jej zlovestný plameň.

Po skončení 2. svetovej vojny

Do júla 1946 velil generál Čujkov 8. gardovej armáde, ktorá bola v tom čase dislokovaná v Nemecku. Od júla 1946 pôsobil ako zástupca, následne prvý zástupca hlavného veliteľa skupiny sovietskych okupačných vojsk v Nemecku, následne od marca 1949 až do mája 1953 hlavný veliteľ Skupiny sovietskych okupačných vojsk v Nemecku. Po Stalinovej smrti bol prevelený späť do Sovietskeho Zväzu. Od mája 1953 do apríla 1960 velil Kyjevskému vojenskému okruhu. Od roku 1960 zastával funkciu hlavného veliteľa pozemných vojsk ZSSR a zástupcu ministra obrany ZSSR. Od augusta 1960 až do roku 1972 stál v čele Civilnej obrany. Od roku 1965 do roku 1992 bol čestným občanom Berlína, od roku 1970 bol čestným občanom Volgogradu. Do výslužby odišiel v roku 1972.

Od júla 1972 až do svojej smrti pôsobil ako generálny inšpektor Skupiny generálnych inšpektorov ministerstva obrany ZSSR.

... cítiac blížiaci sa koniec môjho života, pri plnom vedomí sa na vás obraciam s prosbou: Po mojej smrti môj prach pochovajte na Mamajovej mohyle v Stalingrade, tam som zriadil 12. septembra 1942 svoje veliteľstvo. ... Na tom mieste je počuť hukot volžskej vody, salvy diel aj bolesť stalingradských ruín, tam sú pochované tisíce vojakov, ktorým som velil ...

27.7.1981, V. Čujkov

Vasilij Ivanovič Čujkov zomrel 18. marca 1982. Je pochovaný na Mamajovej mohyle, spolu so svojimi vojakmi, ktorí padli v Stalingradskej bitke.