sovietsky vojvodca, generálplukovník, Hrdina Sovietskeho Zväzu (26. októbra 1943), poslanec Najvyššieho sovietu ZSSR (1950 až 1958).

Michail Stepanovič Šumilov sa narodil 5. novembra 1895 v dedine Verchnaja Teča, v Šadrinskom újazde, v Permskej gubernii. Ukončil poľnohospodársku školu a následne absolvoval učiteľský seminár v Čeljabinsku v roku 1916.

Ako vojak Ruskej imperiálnej armády sa v rokoch 1916 a 1917 zúčastnil 1. svetovej vojny, následne bol ako učiteľ demobilizovaný. V rokoch 1918 až 1920 bojoval v Ruskej občianskej vojne. Po jej ukončení pokračoval v službe v armáde. V rokoch 1938 a 1939 sa zúčastnil Občianskej vojny v Španielsku, v septembri 1939 sa zúčastnil sovietskeho útoku na Poľsko a následne bojoval v sovietsko-fínskej vojne.

Veľká vlastenecká vojna

Po napadnutí ZSSR sa ako veliteľ 11. streleckého zboru sa so svojím zborom bránil na území dnešnej Litvy a Lotyšska. Následne pôsobil na rôznych veliteľských funkciách, pokým nebol v auguste 1942 vymenovaný za veliteľa 64. armády, ktorá už v tom čase približne mesiac viedla ťažké obranné boje v rámci úvodnej fázy Stalingradskej bitky proti jednotkám 4. tankovej armády generála Hermanna Hotha. 6 mesiacov sa 64. armáde pod velením generála Šumilova darilo v ťažkých bojoch držať južnú časť Stalingradu. Zároveň kryla ľavé krídlo 62. armády generála Čujkova. Boli to práve vojaci 64. armády, ktorí 31. januára 1943 vzali do zajatia generála poľného maršala Friedricha Paulusa. Paulusov výsluch 31. januára viedol osobne generál Šumilov. 16. apríla 1943 získala 64. armáda pod velením generála Šumilova čestné označenie gardová a nové číselné označenie - stala sa 7. gardovou armádou.

Ešte do konca roku 1943 sa 7. gardová armáda zúčastnila Kurskej bitky, oslobodenia Charkova a prechodu Dnepru. Výnosom Prezídia Najvyššieho sovietu ZSSR zo dňa 26. októbra 1943 bol gardový generálplukovník Michail Stepanovič Šumilov vyznamenaný titulom Hrdina Sovietskeho Zväzu.

Do konca vojny sa armáda pod velením generála Šumilova zúčastnila ešte mnohých bojových operácií, poslednými z nich bola Bratislavsko-Brnianska a Pražská operácia.

Po vojne

Aj po skončení Veľkej vlasteneckej vojny pokračoval generál Šumilov ako veliteľ 7. gardovej armády, ktorá sa stala súčasťou tzv. „Strednej skupiny vojsk“ a bola dislokovaná na území Maďarska. Nasledovalo velenie 52. armáde a 13. armáde Karpatského vojenského okruhu. Potom velil Bielomorskému (od apríla 1948) a Voronežskému (od mája 1949) vojenskému okruhu. V januári 1956 odišiel generálplukovník Michail Stepanovič Šumilov do výslužby. 24. apríla 1958 bol opätovne povolaný do služby, pričom pracoval ako vojenský poradca Skupiny generálnych inšpektorov Ministerstva obrany ZSSR.

Generálplukovník Michail Stepanovič Šumilov zomrel 28. júna 1975 v Moskve. Je pochovaný na Mamajovej mohyle vo Volgograde.