Nový deň priniesol so sebou svetlo a s ním aj pohľad na hotel v ktorom sme prespali. Bolo to dajaké tatársky vyzerajúce sídlo s dvoma vežičkami, pripomínajúce skôr pevnosť ako hotel. Po krátkej roztláčacej rozcvičke sme sa vydali na najdlhšiu púť v doterajšom priebehu expedície.

Dve hodiny jazdy sa niesli v znamení cesty rovnej ako priamka až po obzor. Konečne sme dostali aj prvú pokutu - to aby sme od seba odohnali nešťastie ... a už tu boli hranice.

Ukrajinci si nás pekne prezreli, pokochali sa Volgou, trochu pootravovali ... a potom prišiel hlavný chod, aj so zákuskom. Ruská colnica mi pripadala ako pexeso - odkri kartu a uvidíš, aké lajstro si nafasuješ, ako ho vyplníš, kam ho zanesieš a koľko za to zaplatíš. Niektorým to pripadalo šialené, ja som sa bavil. Po skúsenostiach s podobným typom hraničných prechodov som nakoniec skonštatoval, že to nebolo až také zlé. A nabiraj na Moskvu!!!

Podľa rady jedného kamionistu sme si vybrali cestu cez Brjansk. Chvíľu som rozmýšľal, či za prvým lesom nebude cez cestu 5 ZILov a nedajú nás do trenírok, ale nakoniec sa ukázalo že nám poradil dobre. Cesta bola ako na Ukrajine - samá priamka, len lesy okolo cesty už boli brezové.

Do Moskvy sme sa posledných 100 km valili po parádnej autostráde, ktorá bola nádherne vysvietená. Po krátkom hľadaní sme našli aj naše ubytovanie ... no a keď sme vyriešili aj kolosálny problém, kam v tomto obrovskom komplexe budov o mnohohektárovej rozlohe umiestnime naše jedno auto, išli sme si konečne ľahnúť. Za oknami svietili svetlá hlavného mesta Slovanstva tohto sveta.